Kráľ Poľany Miroslav Hraško o horskom behu v Podpolianskej prírode

Beh má mnoho podôb. Čoraz viac ľudí prepadáva vzdialenostiam, ktoré siahajú omnoho ďalej než je dĺžka klasického maratónu. Tridsaťročný Miroslav Hraško je horský bežec z Podpoľania a minuloročný víťaz slovenskej skyrunningovej ligy. V regióne pod Poľanou a na Poľane má v nohách nabehaných tisícky kilometrov a tvrdí, že svojím spôsobom sa tu cíti ako doma. Zachutili mu dlhé horské behy a po mnohých víťazstvách v bežeckých pretekoch na Poľane, mu právom prináleží oslovenie „Kráľ Poľany“. V exkluzívnom rozhovore pre Región Podpoľanie prezradil, čo rozhodne stojí za to náš región navštíviť. Porozprávali sme sa s ním o tajných zákutiach Poľany, o jeho špecifických bežeckých metódach, ale aj o tom, či sa dá do športu zamilovať až príliš.

Miroslav, aký je tvoj vzťah k Podpoľaniu, k okolitej prírode a k horám?

Na Slovensku máme krásne miesta, ale keď prídem na Podpoľanie, vzťah k domovine je celkom odlišný. Pochádzam z malej dedinky Zolná a od malička sa mi za domom v pozadí rozprestierala Poľana, ktorú mám po celý život na dosah. Už vtedy som si začal budovať vzťah k prírode. Zo začiatku som to však príliš nevnímal, ale ako som prepadol behu a športu celkovo, tak som pochopil akú dôležitú úlohu zohráva príroda a Podpoľanie v mojom živote. Aktuálne musím zbehnúť na Poľanu aspoň raz v týždni.

Hovoríš o behu, ale ty nie si len taký sporadický bežec. Vysvetlíš čo znamená byť horským bežcom?

V horskom behu sú isté špecifiká. Dôležité je pochopiť, že horský beh spája v sebe dva prvky, bežecký aspekt a aspekt pohybu v horách. Nie je to ani zďaleka len o kondičnej príprave. Trávim čo najviac času v horách, aby som získal schopnosti pohybovať sa v nich a nadobudol cit pre terén. Vyžaduje si to silovú pripravenosť, jednak pre výbehy, ešte viac pre zbehy. Telo je pod neustálym náporom, musí riešiť podnety. Po takom 10 kilometrovom zbehu je človek celý rozbitý. Bolia ho nohy, ruky, brucho aj chrbát. Je nevyhnutné vedieť sa adaptovať na silové nároky a neustále pracovať na psychickej odolnosti. Stojím si za tým, že každý jeden horský bežec to robí preto, lebo má vzťah k horám. Inak by s tým už dávno skončil.

Ako vyzerá Tvoja tréningová príprava ako skyrunningového bežca?

Stále na hrane, trénujem popri klasickej osemhodinovej práci. V prípravnom období dokonca dvojfázovo, a teda ráno pred robotou a poobede. V prípravnom období kombinujem beh s posilňovňu. Ak sú podmienky, tak v zime zaradím skialp a na jar bicykel. Bližšie k pretekovej sezóne je už príprava o niečo špecifickejšia, prevláda beh, posilňovňu skoro úplne vypustím, ako prevenciu pred zranením cvičím len cviky od fyzioterapeuta.  Každoročne sa pripravujem na Tatranskú šelmu, to je pretek na Slovensku, ktorý sa právom môže rovnať svetovým pretekom. Jedným z vrcholov sezóny je u mňa aj skyrunningový polmaratón Bearfoot Poľana. Na takéto preteky je nutná dlhodobá špecifická príprava. Bez nej sa človek na takýchto pretekoch riadne vytrápi.

Z toho čo hovoríš, takýto typ behu pravdepodobne nebude pre každého. Ak sa niekto rozhodne vydať touto cestou vedel by si mu ponúknuť tvoje „know-how“?

V čase, ktorý mám vyhradený na regeneráciu, robím tréningové plány pre svojich siedmich zverencov. Mám skúsenosti s trénerskou stránkou pod mojou značkou Zolná Skyrunning Team. Viem pripraviť bežca na horský beh, tak aby to bez problémov zvládol.  Mám bežcov z rôznych kútov Slovenska a stretnúť sa s nimi je náročné, preto aktuálne aj kvôli pandémii, trénujem zverencov online. Trénujem aj nádejného juniora Roba Judiaka a  Borbalu Lantos,  jednu z najlepších Maďariek v skyrunningových behoch a naša spolupráca je čisto cez internet. Otvára mi to možnosti byť prostredníctvom internetu stále so zverencami v spojení aj na diaľku. Na dennej báze s nimi riešim spätnú väzbu a výstupy z tréningov. Vyžadujem od nich aby si viedli tréningový denník.

Miroslav a čo by si poradil bežcom začiatočníkom, ak s behom len začínajú?

Ak by som mal začiatočníkom bežcom poradiť jednu jedinú vec, tak nech si zmapujú okolie. Nech objavujú trasy, ktoré majú pri dome. Postupne si vytvoria svoje cestičky a okruhy a budú presne vedieť, ktorá trasa má koľko kilometrov. A začne ich to baviť, lebo zrazu zistia, že aj za humnami majú úžasnú prírodu a bežecké terény.

Častokrát ale môžu mať bežci strach o svoj život, obzvlášť ak sú v lese. Ty nemáš strach trénovať sám v horách?

Nie. Je to moja psychoterapia a možnosť spoznať sám seba a zákutia vlastnej psychiky. Možno to znie divne, ale takéto vybočenie z komfortnej zóny ma učí vidieť inú dimenziu prírody. Ráno aj večer behám za tmy a nič sa mi nestalo. Do veľkej miery som sa zbavil z paranoje zo zvierat. Medvede nečakajú za stromom a nestriehnu na mňa, kedy pôjdem okolo. V lese som ticho, bežím a zvieratká si robia svoje, nie je dôvod sa báť.  Behať na Zadnej Poľane je určite bezpečnejšie ako behať po meste. Na Poľane ťa nezrazí auto. Dokonca v lese behám bez čelovky.  Je to úžasná vec pre tréning propriocepcie. Pre beh v teréne je dôležitý rytmus a cit pre terén a trénovať v úplnej tme je moja forma ako sa to naučiť. Keď je veľká tma, v lese si čelovku zapnem, ale na lúke ju hneď vypínam. Tým nechcem nikoho nabádať, nech behá po tme, treba na to ísť postupne a aj takéto netradičné môžu byť tréningové metódy. Keď som v tme a bez čelovky musím sa plne sústrediť. Pre mňa je beh a pobyt v prírode duchovná vec. Potrebujem to preto, aby som vedel fungovať. Vždy som rád trénoval sám, a je to tak dodnes, ale veľmi ma bavia aj behy v horách s priateľkou. Beh osamote je skvelý na prečistenie hlavy, no občas je príjemné mať pocity z behu s kým zdieľať.

Apropo: na čo myslíš počas pretekov, čo sa odohráva v tvojej hlave pri dlhých behoch? Prepočítavaš si tempo, sleduješ okolie, alebo si dávaš čiastkové ciele dobehnúť niekoho pred sebou?

Asi Vás sklamem, ale nie je to žiadnym tajomstvom. Niekedy sú to klasické domáce starosti, ktoré rieši každý. Teraz prerábame byt, tak rozmýšľam nad tým čo treba zariadiť, kúpiť a porobiť. Ale na pretekoch som úplne koncentrovaný. V hlave sa snažím neriešiť nič iné. V mojom ponímaní je koncentrácia súbor myšlienok na všetko, čo ste vymenovali: tempo, medzičasy, pocity, občerstvenie, skrátka aby mi, ako sa vraví „nevydochlo“.

Predpokladáme, že Poľanu máš zbehanú všetkými smermi. Máš tu obľúbenú trasu, ktorú odporúčaš vidieť a zažiť návštevníkom pri návšteve Podpoľania?

Málo ľudí chodí po žltej turistickej trase. Od Bystré-Vrátka k hotelu Poľana a na Prednú Poľanu. Väčšinou behám po žltej značke, tam aj mňa ľudia často stretnú. Alebo cez Drábovku do Kysliniek. Poľana je obrovská na trasy, je tam toho neskutočne veľa čo ešte sám musím prebádať. Veľmi rád objavujem nové trasy na Poľane, ale musím povedať že niekedy je to poriadna divočina, stačí len trošku vybočiť z turistického chodníka a ste v inom svete. Ak by som však mohol odporučiť turistom príjemnú turistiku zvolil by som trasu k Vodopádu Bystré a následne po rebríku k Hotelu Poľana. Trasa je samozrejme značená, tak sa nestane, že by ste ako turista zablúdili. Mne osobne sa na tejto trase páči rôznorodosť terénu, návštevník zažije lezenie po rebríku pozdĺž vodopádu, prejdete siahodlhými lúkami a v lesíku si vychutnáte mäkký mach pod nohami a nezameniteľnú vôňu prírody. To všetko na jednej jedinej trase.

Ak sa pandemická situácia ustáli a opäť budeš môcť naplno pretekať. Aké sú tvoje plány do budúcnosti?

Za vrchol pretekovej sezóny som si určil zatiaľ len preteky v Poľsku, ktoré pripadli na posledný júlový víkend. Držím sa toho, že v júli je moje telo adaptované na pretekanie a tak som túto súslednosť zachoval aj v tomto divnom roku. Dovtedy sa budem pripravovať ako keby žiadna pandémia nebola. Výhodou horského behu je, že je to šport, ktorý sa dá robiť bez pretekania. Veľmi ľahko tu viem dosiahnuť pocit uspokojenia.

Hovoríš o pocite uspokojenia. Naskytá sa nám preto trošku filozofická otázka, dá sa šport milovať až príliš?

Žiaľ ani mňa, ako takmer väčšinu profesionálnych športovcov, posadnutosť športom neobišla. Šport je veľmi podobný drogám. Začne to tým, aby ste schudli, naplnili svoj potenciál a zrazu vás to pohltí. Úplne. V hlave nemáte nič iné, iba kedy pôjdete na tréning. Prešiel som si ťažkým obdobím. Uvedomujem si, že to bolo len a len v mojej hlave a nezvládol som to. Stratil som 5 rokov života. Mal som čo robiť aby som sa dostal na normálnu úroveň a vedel sa začleniť do spoločnosti. Od svojich dvadsiatich až do 25 rokov som bol úplne mimo. Pretekal som, jazdil som na bicykli, ale to už nemalo s tréningom nič spoločné. Bol som posadnutý. A čo je na tom najhoršie, iba na základe toho, aký som podal výkon, som definoval sám seba. Ako to už zvykne bývať, keď niečo dlhodobo prepaľujete, prestane sa Vám dariť. Zrazu som zistil, že nebudujem žiadne iné piliere, že celý môj život je založený na úspechu v športe. Po piatich rokoch pádov a vzostupov som si povedal dosť a naučil som sa postupne nevnímať šport ako stred vesmíru.

Čo ti pomohlo v tom, aby si ty ovládal šport a nie šport teba?

Dostal ma na dno šport, ale hore mi pomohol paradoxne opäť šport. A samozrejme, blízki ľudia, ktorí vo mňa verili, hlavne mamina a brat. Vďaka nim a športu som si začal viac vážiť sám seba, uvedomil som si svoj potenciál a schopnosti, ktoré som aplikoval do ďalších oblastí života. Nebudem klamať, je pre mňa neustále dôležité byť dobrý a mať úspechy v športe. Ale keby som nemohol mesiac behať, tak idem plávať, bicyklovať alebo skialpovať.  A už viem, že sa svet nezrúti. Keď cítim, že som preťažený, že mi hrozí zranenie, tak to už nelámem cez koleno a oddýchnem si. Učím seba a aj svojich zverencov vnímať, že každá bolesť niečo signalizuje. Daň za nájdenie samého seba a za nájdenie stratenej dôvery v seba samého, bola možno privysoká, ale lepšie neskoro ako nikdy. Teraz už viem, že sa celý vesmír netočí len okolo športu.

Úspechy Miroslava Hraška

2020 Víťaz Slovenskej skyrunningovej ligy Bearfoot Poľana Skyrace 1. miesto Beh cez Klin 1. miesto a traťový rekord na pozmenenej trati Kráľ Poľany mix štafety 1. miesto s priateľkou Katkou

2019 Tatranská Šelma Vertikal 3. miesto Vertikal KM Kráľová hoľa 2. miesto

2018 Beh do Choča 2. miesto Brestová Vertikal 2. miesto