ROMAN MALATINEC

 

Prezraď nám ako si sa dostal k ľudovej hudbe a folklóru?  

No u mňa je to pomerne veľmi pestré a zaujímavé. Moja cesta sa zdá prirodzená, ale ja to vnímam úplne inak. Všetko sa to začalo u nás v rodine, a mojej rodnej dedine Korytárky. Pamätám si rôzne príležitosti, kedy sa  u nás v rodine spievalo a hralo, svadby, odprávky, krštenia, a pri rôznych iných situáciách života. Veľmi pekne spievali moji starí rodičia, ale i môj otec. A heligónka nemohla chýbať pri žiadnej príležitosti. U nás v rodine ma ako chlapca postavil môj ujček na stôl a povedal: Tancuj! Všetci sa mi smiali, ale on povedal: Nesmejte sa, on raz bude tancovať. K hudbe a spevu ma viedol môj ocko, ktorý tancoval dlhé roky vo folklórnom súbore.

Všetko ma to silne oslovovalo a očarilo a dodnes ma to nepustilo a už ani nepustí.  Veľmi vnímavo som sledoval aj dianie v dedine, keď bolo stavanie  a váľanie mája, alebo keď hrala muzika niekde, hneď som bol tam  a počúval som starých chlapov, ich zážitky a spomienky z mladosti. Chodieval som už ako chlapec a navštevoval som starých ľudí, ktorí mi rozprávali a spievali a všetko som si pracne zapisoval. Veľmi rád spomínam na Štefana Budáča, muzikanta z Korytárok, ktorý ma naučil veľa piesni, ktoré dodnes spievam. On bol muzikant a veľa mi rozprával o muzikantskom živote. S hrdosťou sme sa v dedine vždy radi obliekali do kroja aj pri rôznych cirkevných sviatkoch. Pre mňa bolo vždy sviatkom obliecť sa do kroja a nebolo tomu inak  aj počas Vianoc, keď som bol súčasťou  betlehemskej tradície,  ktorá má na Podpoľaní dodnes silné korene.

Prvý súbor, v ktorom som účinkoval, bol Hriňovčan. Toho času ho viedol môj otec, ktorý zastupoval Zuzanku Panákovú. Bolo to tam pre mňa náročné, ale stálo to za to. Potom prišlo jedno milé vystúpenie, kde sa mi otvoril svet folklóru. Po scénke na základnej škole v Kriváni, v ktorej som stvárnil postavu Martina v Detvanovi, si ma všimol vtedajší vedúci Podpoľanca Jozef Kulišiak a pozval ma do ich súboru.

Za túto možnosť som mu vďačný dodnes a súboru som ostal verný. Za to, kde som, vďačím aj mojim rodičom, rodine a blízkym, ktorí ma k tomu viedli. Po čase som stretal známe osobnosti v našom regióne, ale i na celom Slovensku, ktoré ma kreovali  a smerovali moje kroky k umeniu a tradičnej ľudovej kultúre a činnosti v rámci folklorizmu na Slovenku. Ako som spomínal na začiatku, že moja cesta sa zdá prirodzená, tak u mňa je to úplne inak.  Považujem sa za človeka z praxe a až po dlhšom pôsobení v umení moje cesty viedli na štúdiá na UKF v Nitre, kde som študoval hudobnú tanečnú folkloristiku a následne divadelnú réžiu na Akadémií umení v Banskej Bystrici.

Som šťastný, že som ostal pri umení. Dnes pôsobím ako autor a režisér rôznych scénických programov na rôznych festivaloch, stále sa venujem spevu, tancu , hudbe ako inštrumentalista. A čo má napĺňa najviac, je práca s mladými ľuďmi vo folklórnom súbore Podpoľanec, ktorý vediem po umeleckej stránke. A patrične som na nich hrdý, na celý tento súbor, v ktorom sa mi pootvorili brány do sveta umenia.

Môžeš nám viac povedať o tom, ako vznikla myšlienka prihlásiť sa s FS Podpoľanec do folklórnej šou Zem spieva a ako sa Vám tam účinkuje?

Priznám sa, pôvodne som neuvažoval  že súbor  Podpoľanec  pôjde do tejto šou. Pretože ako človek, ktorý pôsobí dlhodobo a profesionálne v tejto oblasti som nesúhlasil s formou uvedenia a hodnotenia  tejto šou. Dával som si otázky, ako sa dá hodnotiť v jedom vystúpení jednotlivec a kolektív, či už s pohľadu diváka a poroty? Avšak prišiel rok 2020, kedy súbor Podpoľanec oslavuje svoje 45. výročie vzniku a spolu s riaditeľom súboru, sme sa  zamysleli,  ako môžeme pomôcť spropagovať súbor pri tomto jubileu a prezentovať svoju činnosť. Všetci dobre vieme, že súbory nemajú zdroje, aby si mohli na tak veľkom mediálnom priestore zaplatiť reklamu a propagovať svoju činnosť. Toto sa nám v tejto šou podarilo a pomohlo to celému súboru. Všetci členovia súboru vrátane mojej osoby sa stotožnili s pravidlami a išli sme do tejto šou. Táto šou ponúka na druhej strane iné  možnosti a iný priestor komunikácie s divákmi. Tu môžeme verejnosti prinášať  krásne momenty a pripomenúť významné 200. výročie narodenia nášho poeta Andreja Sládkoviča, ktoré sme si pri poslednom účinkovaní pripomenuli. Účinkovanie v takejto šou je však veľmi náročné, je to iné, ako to vníma divák z pohodlia obývačky, keď pozerá na vystúpenie. Pri natáčaní je treba veľa trpezlivosti, je to časovo náročné, keď ste celý deň v štúdiu, kde prebiehajú skúšky priestorové, zvukové, svetelné čo je potrebné  na celý večer, kedy príde hodina H. Úlohou vedúceho je však aj celý súbor udržať v koncentrácii a povzbudiť ich k výkonu. Keď sme mali ísť vstupovať, tak osobne som ja sám mal mravčenie, a cítil som aj zodpovednosť za celý súbor. Myslel som na to, ako to zvládnu. Veril som im a dokázali to. Veľmi to utužilo kolektív a nabudilo na ďalšie kolá. Cítil som na sebe zodpovednosť za prezentáciu za celé Podpoľanie, keďže sme boli jediní za tento región. Dopadlo to však dobre a touto cestou sa chcem poďakovať celému súboru ako aj zaslúženému umelcovi Jurajovi Sarvašovi. A aj nášmu lokálpatriotovi Lukášovi Latinakovi,  ktorý neváhal prísť do šatne pred vystúpením a podporiť a povzbudiť nás. Veľmi si to vážime. Určite to celému súboru pomohlo,  aby dôstojne reprezentovali náš kraj.

Odkaz predkov sa dnes u nás udržiava hlavne vďaka folklórnym súborom a skupinám. Človeka až zahreje pri srdci, koľko mladých ľudí sa venuje ľudovému tancu a spevu. Viete, častokrát počúvam, že mladí ľudia, nemajú vzťah k tradíciám, že nemajú úctu k ničomu, čo zanechali starí otcovia a ku kultúrnym hodnotám našej krajiny a národa. Toto tvrdenie rázne odmietam, lebo to nie je pravda! Keby ste videli folklórny svet, plno mladých ľudí, ako prejavujú radosť zo života! V tých mladých  ľuďoch to vidím, a viem, že niečo v nich je. Je to pevne zakorenené, treba  to v nich hľadať a prebudiť k životu, lebo tam hlboko v srdci to nakoniec precitne. Je to kus života ich predkov. A oni to vedia. Tejto mladi sa treba odovzdať a venovať a oni Vám to vrátia a potom opäť to odovzdajú ďalej – svojim.

Aký je tvoj vzťah k rodnému regiónu Podpoľanie?

Môj vzťah ku môjmu Podpoľaniu má viac podôb. Tento kraj mám z celého srdca rád. Vždy, keď prichádzam domov z ciest a prídem od Kriváňa, smerom do Korytárok, vidím Poľanu, ktorá, ako keby mala rozprestreté ruky a víta ma doma, vždy mám mráz po chrbte.

V roku 2015 som pripravoval jeden program a nazval som ho Bohatstvo chudoby a viazal som ho na Podpoľancov, aby som ukázal, že i keď sa žilo ťažko pod Poľanou, vznikla tu nevídaná krása, ktorú tvoril obyčajný prostý ľud. Dodnes som predkom vďačný za tieto hodnoty  a duchovnú krásu.  Tieto slová, ktoré napísal textár Jožko Šulaj vystihujú môj vzťah k tomuto kraju:

„Krásny človek vyrástol.

Prácou stvrdol, sťa by kremeň.

Iskry z neho fŕkajú.

Nahnevá sa! Rozhorí!

A hneď hreje, pritúli.

Krásny človek pod Poľanou – ťažko je ho neľúbiť.

Z roboty mu ruky zhrubli

i keď chvíľu voľnú mal,

krivou ihlou, krásu – súknu dal.

Krásne kvety do fujary,

či zbožne na kríž dubový – akoby bol… posledný.

Veru toto páru nemá.

V šírom svete takuo niet.

Pod Poľanou  jesto vera… ….a bude,

bude – stovky liet!“

Na Podpoľanie sa pozerám aj očami fujaristu a často uvažujem ako vnímajú fujaru Podpoľanci.

„Ľudia pod Poľanou vnímajú fujaru ako symbol vrchárskej duše, vypovedá o drsnom živote týchto ľudí, vnáša pokoj do prostredia, kde žijú. Pri tónoch fujary môžu spomínať, môžu potešiť dušu, zahnať žiaľ a vypovedať svoje starosti cez zádumčivý hlas fujary. Podpoľanci vo fujare vidia svoju zbojnícku či valaskú minulosť a hrdosť k Poľane. Fujarová hra tak môže odhaliť ich vnútorné cítenie, pohľad na život. Lokálpatrioti vnímajú fujaru ako našu – detviansku. I keď mnohí nevedia hrať (hovoríme o laickej verejnosti), radi sa k nej hlásia. Sú príležitosti, kedy si veľmi radi vypočujú zvuk fujary a peknú valaskú pieseň.

Filozofiu fujaristu a speváka Romana Malatinca napĺňajú dve myšlienky. Citát patróna detvianskeho kostola sv. Františka z Assisi: „Keď porozumieš piesňam stromov a celého stvorenstva, staneš sa tvorcom pokoja a prinesieš úctu medzi ľudí.“

K druhému patrí známy výrok Jozefa Rybára z Detvy: „Keby mi zaviazali oči a podali do ruky fujaru, na prvé sadnutie by som zbadal, či bola robená s láskou alebo len tak…“

Ktoré miesta na Podpoľaní patria medzi tvoje najobľúbenejšie ?

Na moju prácu potrebujem veľa  energie, a tu nachádzam v prírode. Spomeniem miesta, ktoré zbožňujem a napĺňajú ma a často krát sa tam inšpirujem a naberám silu. Rád chodím nad našu dedinu na kopec Mních, kde je krásny výhľad na Poľanu a celé juhovýchodné Podpoľanie. Rád chodím aj na Sliacku Poľanu hore nad Piešťom, kde mám Poľanu ako na dlani. Častokrát  chodím aj na Salaš, aj do Podkoníc kde žujú naši Podpoľanci. Určite odporúčam ísť aj do lona Poľany Hrochotskej doliny. Ale čo sa mi páči najviac, je rodisko Štefána Nosáľa – Raticov Vrch, kde sú krásne výhľady.

Niekedy som pracoval aj v horskom hoteli Poľana a tie rána, ktoré sme tam videli boli neskutočné, a dodnes na to spomínam. Kdekoľvek ste na Podpoľaní, ponuka sa Vám krása, či už je to z Hriňovej, Slatinských Lazov z Očovej, Stožku, Starej Huty, vždy ma niečo očarí.

Pre tých, ktorí nepoznajú náš región, čo by si im odporučil navštíviť, vidieť a zažiť?

O prírodných krásach sme sa rozrozprávali v predchádzajúcej otázke. Určite by som ich zobral a ukázal im tieto nádherné scenérie. Vždy uvažujem, čo ukážem návštevníkom, priateľom, aby získali komplexný obraz o mojom rodnom kraji. Určite svoje čaro má aj Podpolianske múzeum, kde môžete vzhliadnuť klenoty  tradičnej ľudovej kultúry v Detve. Veľmi ma mrzí, že nie je u nás  zachovaná architektúra drevených detvianskych domov – usadlosti, ktoré by sme si mohli prezrieť, ale raz príde určite čas aj na takúto prezentáciu. Rád vodievam mojich priateľov aj za kamarátmi remeselníkmi, ktorí radi ukážu svoje remeslo návštevníkom, ktoré sa tu zachovalo. Teší ma, že v Detve za nejaký čas otvoria Vagačov dom a budeme môcť prezentovať  určitú a hrdú etapu Detvy, prvej Bryndziarne v Detve. Snívam o tom, že k fujare patrí salaš a ľudia už ani nevedia, čo k nemu patrí a ako to vyzeralo… Vyvíjam snahu, aby sa chov oviec vrátil na pastvy pod Poľanou. Predstavte si, keď pôjdete z Melichovej skaly, že sa môžete zastaviť na originálnom salaši a napiť sa dobrej kyslej žinčice… Máme v kraji pod Poľanou aj sakrálne pamiatky. Zvoničky, kostoly, ktoré stojí za to vidieť.  Rád sa chodím pokochať aj do predajne Ivetky Smilekovej alebo Janky Kucbeľovej, kde si chodím popásť oči na krojoch, ktoré majú vo svojich archívoch. Teší ma, že Hriňovčania nezabudli na svojho rodáka a môjho podporovateľa Štefana Nosáľa, keď urobili pamätnú izbu pre tohto výnimočného umelca a Podpoľanca. Je tu veľa aj zážitkových možností, ktoré ponúka Kultúrna cesta Podpoľania. Osobne mám rád kone a rád si aj zajazdím, takže vyhľadávam rôzne ranče, ktoré poskytujú služby jazdenia. Na Podpoľaní sú aj zaujímavé podujatia, ktoré ponúkajú rôzne možnosti ako využiť voľný čas. Na našom území sú krásne cyklotrasy, ktoré môžete využiť na svoj oddych. Podpoľanie má svoj potenciál a má čo ponúknuť, ale iba vtedy, keď ľudia potiahnu za jeden povraz. V minulosti som uvažoval aj ako pomôcť spropagovať aktivitu ubytovania na súkromí, lebo aj u nás v dedine je veľa domov, ktoré sa dajú na túto aktivitu využiť. Chýba však osveta a informovanosť obyvateľov, ako by mali postupovať v prípade záujmu niečo také rozbehnúť. Verím, že to raz bude prebiehať ako na Orave, kde je to už bežnou súčasťou života. Svoje čaro má aj detvianska kalvária, kde je expozícia drevených vyrezaných krížov. Rád však osobne chodím aj k pietnym miestam z prvej a druhej svetovej vojny v celom našom okrese. A pripomínam aj mojím deťom čo všetko vojna spôsobila, aké obete prináša vojna.

Aké sú tvoje plány do budúcnosti?

/Smiech/ 🙂  raz mi povedali moji kamaráti, že by nechceli vidieť do mojej hlavy čo všetko sa mi tam odohráva, a čo všetko mi prebieha v hlave v oblasti tvorby a umenia. Ako každý človek plánujem veľa vecí, ale život prinesie i neočakávané situácie tak ako je tomu teraz na celom svete. Tento rok je pre mňa priorita pripraviť výročný program FS Podpoľanec, ktorý by sme na jaseň chceli odpremiérovať.

Mal som pripravovať viaceré programy na FSP v Detve, v Klenovci, Dni Majstrov, Deň kroja, festival v Lučenci, avšak pri tejto situácií to nie je a asi nebude reálne. Ale to je v oblasti umenia. Na druhej strane ale ako podpredseda BBSK, a zástupca starostu obce Korytárky, sa vôbec nenudím. Je to veľmi náročné a vyžaduje si to veľa úsilia a snahy, ale táto práca ma napĺňa a verím, že život bude v tomto kraji lepší a budú tu chcieť ostať aj ďalšie generácie a tvoriť pre budúce generácie. Mám určite aj svoje súkromné plány, ale o nich Vám veľa neprezradím. Iba jednu vec Vám poodhalím, snívam o drevenici, ktorú by som si chcel raz postaviť na Podpoľaní, ale to je ešte dlhá cesta, ale snívať treba. 🙂

Kvôli vírusu sa svet trochu pozastavil a môžeme využiť tento čas na svoju rodinu a uvažujeme nad hodnotami tejto doby a hodnotami života. Verím, že ľudia budú jeden druhému vzácnejší a budú si vážiť každú maličkosť, ktorú si do teraz možno ani nevšimli.  Aby sme však mohli  tvoriť, pracovať, plánovať je najdôležitejšie zdravie, preto musíme byť v súčasnej dobe zodpovední k sebe, aj ostatným.  Ale teším sa, že po tomto všetkom budú stretnutia s ľuďmi o to srdečnejšie, krajšie a vrúcnejšie. 🙂

Ďakujeme veľmi pekne za rozhovor. 🙂