Lukáš Jurčo

Prezraď nám ako si sa dostal k ľudovej kultúre a predovšetkým ku kožušníctvu ?

Môj záujem o ľudovú kultúru siaha ďaleko do minulosti, ešte do čias základnej školy, keď som pod vedením Antona Trebuľu – Kečkára začal vnímať rôzne fenomény tradičnej kultúry Podpoľania počas našich nespočetných potuliek po regióne. Zaujala ma hlavne ľudová architektúra, ale i remeslá. Pomaly som skúšal tvoriť z dreva, neskôr i kože. Impulzom ku kožušníckej činnosti bola spomienka mojej mamy na vynikajúceho kožušníckeho majstra Martina Kamenského z Hriňovej, u ktorého ako dieťa trávila s jeho vnúčatami veľa času. Spomínala, ako im starký ukazoval kožuchy, ktoré ušil, nechal ich vystrihovať kožené aplikácie, alebo ich zabával tým, že dokázal navliecť ihlu za chrbtom. No a mňa to tak namotivovalo, že som sa začal o toto remeslo intenzívne zaujímať, skúmať, i tvoriť. Dnes je tomu už takmer desať rokov.

Porozprávaj nám ako vznikla myšlienka zverejňovať kušnierske denníky na tvojom fb profile ? 

Pôvodne to bol len taký vtip, ale ujalo sa to. Každú vec, ktorú robím sa snažím skúmať do hĺbky a dostať sa k jej podstate. Inak tomu nebolo ani pri kožuchoch a kožušníckom remesle. Už veľmi skoro som si začal všímať, že každý z kožušníkov mal svoj vlastný rukopis, svoje ornamenty, svoj špecifický výrobný sortiment. V čase, keď som s remeslom začínal, sa vedelo, že kožuchy šil „nejaký“ pán Šufliarsky v Detve a niekoľko mladších remeselníkov. Výskumom som však zistil, že kožušníkov boli celé desiatky a že sa na ich prácu a život zabudlo. Zabudlo sa aj na výrobky, ktoré tvorili. Predstava o kožušníkoch bola taká, že tvorili krásne zdobené kožuchy. Ale nie je to pravda, tvorili veľmi pestrý sortiment výrobkov. A tieto výrobky sa ku mne často dostávajú – v dezolátnom stave, keď ich už nie je možné využívať, ani prezentovať. Tak som začal tvoriť ich repliky, ktoré s popisom uverejňujem na svojom Facebook profile ako „ Kušnierske denníky.“ Sú to príbehy kožušníckych majstrov a ich výrobkov, v duchu Dvořákových Stôp dávnej minulosti. Pretože minulosť sa dá najlepšie pochopiť ako príbeh.

Ľudové staviteľstvo je tiež jedna z oblastí, ktorej sa venuješ, ako si sa k tejto téme dostal ?

Ako som hovoril vyššie,  aj za záujem o ľudové staviteľstvo ďakujem Tónovi Trebuľovi – Kečkárovi. Už počas prvých turistických výletov na hriňovských lazoch, okolo roku 2002 – 2003 si pamätám, ako ma upozorňoval, aby som si všimol slamenú strechu, zaujímavý dom, usadlosť. Dnes, po viac, než sedemnástich rokoch z týchto objektov už prakticky neexistuje žiadny. Mojou srdcovou témou sú slamené strechy, a keďže v súčasnosti už na hriňovských lazoch existuje už len jeden pôvodný fragment slamenej strechy, rozhodli sme sa s priateľom Jozefom Kučerom slamenú strechu ako prvok kultúrnej krajiny obnoviť. Problémom bolo, že sme neovládali technológiu. Osud chcel, aby som sa zoznámil s Petrom Bradom – Bredym, ktorý nás všetko potrebné naučil. A vďaka priateľstvu s Bredym sme roztočili intenzívny výskum tradičného staviteľstva v Podpoľaní a Novohrade, ktorý vyústil do publikovania odbornej literatúry, ale i ku konkrétnym krokom k záchrane niektorých objektov. Podarilo sa nám zachrániť zrejme najstarší objekt ľudovej architektúry v kraji, salašnícku kolibu datovanú k roku 1640 z Hriňovej – Javorinky. Momentálne sa venujeme záchrane a rekonštrukcií objektu drevenice v Hriňovej – Štoliansku, z roku 1914. Po rekonštrukcií by sa z nej malo stať múzeum ľudového kožušníctva, s aktívnou dielňou.

Aký je tvoj vzťah k rodnému regiónu Podpoľanie?

Veľmi silný. Je to kraj, kde som sa narodil a kde chcem žiť. Po ukončení štúdia som z regiónu neodišiel a snažím sa byť platným pri jeho zmysluplnom živote a jeho propagácií. Publikujem odbornú literatúru o tradičnej kultúre Podpoľania, som zberateľom tradičného odevu, i každodenných predmetov, zaujíma ma história tohto regiónu. Snažím sa robiť všetko, čo je v mojich silách, aby sa o Podpoľaní vedelo čo najviac, aby bolo zaujímavým miestom pre návštevu.

Ktoré miesta na Podpoľaní patria medzi tvoje najobľúbenejšie ?

Milujem niekoľko konkrétnych miest, lazníckych usadlostí v širšom okolí – lazy v Tisovníku, Nedelište, Madačku. V rodnej Hriňovej lokalitu Jaseňovo až po Korytárky, Javorinku, či Skalky. Hrochoťskú dolinu. Hrebeň Poľany… Ale najradšej chodievam Popperovou cestou nad hriňovským Úplazom, hlboko do Poľany.

Pre tých, ktorí nepoznajú náš región, čo by si im odporučil navštíviť, vidieť a zažiť?

Túlať sa lazmi, Poľanou. Všímať si staré stromy, miznúcu ľudovú architektúru, obhospodarovanú krajinu. Podobných miest už na Slovensku mnoho nie je. Treba sa snažiť, aby sme neprišli ani o to naše.

Aké sú tvoje plány do budúcnosti?

Napredovať v remesle, pracovať na ďalšej publikácií, pokračovať vo výskume tradičnej kultúry, a predovšetkým pokračovať v rekonštrukcií našej drevenice na Štoliansku.

Ďakujeme za rozhovor. 🙂

Aj ja ďakujem, všetko dobré 🙂

 

Fotografie – archív Lukáša Jurča

Kožušníctvo na Podpoľaní v cykle Nehaňte ľud môj

Lukáš Jurčo s našim ambasádorom Podpoľania Jozefom Kučerom udržiavajú tradíciu ľudového kožušníctva na Podpoľaní:

Recenzie

Nikto zatiaľ nepridal hodnotenie.

Pridajte prvú recenziu pre “Osobnosti regiónu Podpoľanie”

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

This site is protected by reCAPTCHA and the Google Privacy Policy and Terms of Service apply.